Autorka je spisovateľka
Občas som sa bála ísť zo školy domov sama, pretože natrafiť na voľne potulujúceho sa psa bolo úplne bežné. Okolo nášho domu chodieval jeden taký čierny, aj sa mi páčil a aj som sa bála.
Mala som osem rokov. Zároveň som vždy zastala pri jednom plote, aby som sa pomedzi kovové tyče končekom prsta opatrne dotýkala sivej srsti iného psa.
Cítila som sa odvážne. Ak sme prišli na návštevu k niekomu, kto mal psa, nikdy nebol vnútri.
Vždy to boli ľudia so záhradou a pes bol na reťazi alebo vo voliére. Inštinktívne som tušila, že keď tak zúrivo breše a je uviazaný, nechce ma zabiť, naopak. Bojí sa, aby mu nebolo ublížené, lebo je obmedzený v pohybe.
Pokiaľ ide o súcit so zvieratami, ako spoločnosť sme sa ešte nachádzali v bezvedomí. V tom istom čase dvaja profesori univerzity v Indiane (Alan Beck a Aaron Katcher) preukázali účinok hladkania priateľského psa na zníženie kortizolu a spomalenie srdcovej frekvencie.
Prisahám, že to isté odjakživa pociťujem pri hladkaní kníh.
Konečne sme mali psa aj my. Otec priniesol len takého z ulice. Na moje sklamanie musel žiť vonku, v záhrade nám pobehovalo zopár sliepok a postavil tam ohradu s búdou. Granuly neexistovali, nosili sme mu zvyšky z kuchyne. Stále ešte dieťa, okrem hladkania som nemala žiadny plán.
Túžba po zvierati
Neopúšťame časové pásmo osemdesiatych rokov. Celé detstvo som čítala. V príbehoch bolo jasne napísané, že najlepší priateľ človeka je pes. Ale chcela som psa vnútri a to neprichádzalo do úvahy.
Zamilovala som sa do Ruda Morica a jeho rozprávania o Haríkovi a Billovi, dvoch kamarátoch. Bill bol kocúr, zatúžila som teda po mačke.
Mačka bola u nás doma považovaná za niečo nečisté a protivné. Žiaduce boli úžitkové zvieratá. Kto tušil, že najväčším úžitkom je hebká srsť, láska bez výhrad, liečivý dotyk a citlivosť na ľudské strádanie. Prišiel ďalší pes, ešte stále bol v záhrade, ale už som dostala vôdzku a chodila som s ním von, k rieke a na lúku.
Keď rodičia neboli doma, z voliéry som ho dopratala do bytu a do svojej izby. Teraz nemám pätnásť a hoci momentálne nemám psa, považujem sa za psičkárku. Psičkármi som obklopená a v tomto marazme reprezentujú pomalý a pokojný svet.
Moja najlepšia priateľka nechodí k moru ani do Tatier, nemyslí na to, ako minúť peniaze na dovolenku, ich pes je najlepším priateľom celkom doslova a pomer dávania a prijímania je zachovaný. Poznám toho psa a len srsť a štyri nohy ma delia od istoty, že je človekom.
Býva v paneláku. Staré predsudky už neplatia, majme nové! Pes patrí do bytu a knihy sú pre bohatých. Šťastný pes. Vychovaný, pretože mu dala svoj čas, dennodenné cesty na cvičisko, socializácia, jasné hranice čo áno a čo nie. Je to jej najlepší priateľ, rovnako ako kniha. V ich pôvodnom, nerekonštruovanom byte je len pes a stovky kníh.
Myšlienky z diery
Kult vlastníctva zvierat a kult vlastníctva kníh sú si podobné. Bývam v meste, ktoré medzi naozaj blízkymi familiárne voláme diera, a milujeme ho. „Vraciam sa do diery,“ hovoríme si medzi sebou na hlavnej stanici v Bratislave.
Robila som si analýzu v mojom okolí, ako sa hovorí, v bubline - a väčšina milovníkov psov a mačiek v našej diere, vzdialenej stosedemdesiat kilometrov od centrály, je aj milovníkmi kníh.
Kupujú si knihy namiesto toho, aby si dopriali niečo poriadne. V lete nejdú do Chorvátska a skraja roka dokonca ani do Thajska. Tam chodia tí bez psov a bez kníh a nie, nie som proletárka. Len tu žijem.
Tí najbohatší u nás v diere nemajú v dome knihy ani psa. My máme tri mačky, všetky z útulku. Žijeme v byte, viacgeneračne. Dojem, že mačky sú lacnejšie ako psy, je pravdivý do chvíle, kým milovaný kocúr nepotrebuje operáciu a potom ďalšiu.
Pes alebo kniha?
Ale vráťme sa k meritu veci, stále nemám jasno v otázke, či je najlepším priateľom človeka kniha, alebo pes. Groucho Marx, americký komik, spisovateľ, herec uvádza: „Najlepším priateľom človeka je okrem psa kniha. Vnútri psa je na čítanie príliš veľká tma.“
A keďže v rámci knižnej kultúry okrem románov amerických autorov z prvej polovice minulého storočia holdujem aj povrchným zábavkám, ako oddych si občas doprajem čítanie o znameniach zverokruhu.
Vo chvíli písania týchto riadkov je vonku babie leto, na pohovke z druhej ruky ležia dve z troch mačiek rovnakého pôvodu ako pohovka a oči mi behajú po riadkoch: „Žena blíženec (ja) potrebuje partnera, ktorý dokáže držať krok s jej verbálnymi schopnosťami a chápe jej radosť z hrania sa so slovami, z dvojzmyslov a inteligentného humoru.
Jej domáca knižnica je jej pýchou a pri prezeraní titulov v nej sa o nej dozviete viac ako pri kontrole jej chladničky.“
O peniazoch tam nie je ani ň.
